Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu

História a pamiatky mesta

História mesta

HISTÓRIA MESTA LEOPOLDOV

Mesto Leopoldov, ležiace na južných výbežkoch Považského Inovca história nazvala Prvou baštou kresťanstva a neskôr získalo aj neveľmi lichotivú prezývku Mesto na sopke. Oba názvy v sebe zosobňujú základné vývinové etapy mesta ako podhradnej obce susediacej pevnosti.

Leopoldov bol dieťaťom histórie. Jeho vznik si vynútila neprehľadná a mimoriadne komplikovaná situácia v druhej polovici 17. storočia, ktorá si vyžiadala radikálne riešenie ochrany habsburského mocnárstva pred pustošiacimi Turkami. Novozámocká pevnosť ich náporu podľahla, a preto Leopold I. spolu s cisársko-kráľovskou radou rozhodol o stavbe novej pevnosti. Za jej miesto si vojenskí inžinieri zvolili ostrovček na močaristom teréne. Lokalitu na stavbu pevnosti cisár kúpil od hlohovských zemepánov.

Po päťročnej výstavbe (1665 – 1669) však pevnosť, ktorá bola svojho času najmodernejším a najobávanejším hradom strednej Európy, do bojov s Turkami už nezasiahla. Svoje opodstatnenie však našla počas protihabsburských bojov. Neohrozilo ju ani jedno obliehanie, ani priamy úder. Dosvedčujú to v Európe ojedinelé nálezy mincí razených priamo v pevnosti. V polovici 19. storočia sa na ňu postupne zabúda, je v nej umiestnený generálny lazaret a vojenské sklady.

Novú funkciu získal Leopoldov hrad, ktorý dvakrát navštívil aj Jozef II., po prijatí Bachovho dekrétu v roku 1855. V tomto roku začal ako väzenský ústav písať svoje novodobé dejiny. Jedným z ich zlomových okamihov bol útek odsúdených a zavraždenie piatich príslušníkov ústavu v novembri 1991. Vznik mesta Leopoldov sa teda viaže na výstavbu protitureckej pevnosti, ktorú dal v roku 1665 postaviť cisár Leopold I. a po ktorej získalo mesto aj svoje súčasné meno. Na mieste terajšieho mesta pôvodne stáli dve obce – niekdajší Verešvár (Červeník) a osada Ujfalu (maď. Nová obec).

Prvými obyvateľmi Mestečka, boli práve remeselníci z Bavorska a Moravy, ktorí stavali pevnosť. O tom svedčí nielen prehľad o prvých obyvateľoch, ale aj početné remeselnícke priezviská, ktoré sa časom poslovenčili. Takisto aj pôvodná architektúra mesta mala v sebe nádych a prvky kultúry týchto prvých občanov. Spočívali v obdĺžnikovom námestí, ktoré malo uprostred ako centrálne objekty kostol a faru. Počas dokončovania stavby hradu sa niektorí z nemeckých, českých či slovenských staviteľov a remeselníkov začali postupne usádzať pod hradom a onedlho vytvorili podhradnú obec. Jej názov znel Ujvároska (maď. Nové mesto) a latinsky „Neistadtad penes Praesidium Leopoldopolienes“, t.j. „Nové Mestečko pri pevnosti Leopoldov“.

Obec sa postupne vyvíjala ako priemyselno-hospodárske sídlisko a už po niekoľkých rokoch získala za zásluhy pri výstavbe a zásobovaní pevnosti od cisárov Leopolda I. a Karola VI. mnohé mestské výsady. Pôvodná výsadná listina sa nezachovala a tradované výsady Leopoldovčanom za zásluhy pri obrane pevnosti obnovil cisár v roku 1712. Obec bola povýšená na mestečko, obyvatelia boli slobodní mešťania a nepodliehali žiadnemu zemepánovi. Richtár používal kovovú pečať a erb. Zachovali sa tri kovové pečate. Dve z nich sú z prelomu 17. a 18. storočia. Tretia pečať je z bachovej éry. Neskôr sa používala maďarská pečať. Mestské súdne právo vstúpilo do platnosti v roku 1678, teda už deväť rokov po vystavaní pevnosti. Medzi ďalšie výsady patrili práva organizovať jarmok i týždenné trhy a voliť farára. Prvý jarmok sa konal 17. januára 1713. Obyvatelia boli tiež oslobodení od platenia mýta a cla v celej krajine. Obec v 19. storočí výrazne poškodilo niekoľko rozsiahlych požiarov a povodní.

V roku 1683 obec vyhorela pri požiari, ktorý dal založiť veliteľ pevnosti Henrich Kielmansegg, aby budovy nepadli do rúk Turkom, postupujúcim na Viedeň. Oheň zničil aj kostol postavený jezuitmi v roku 1671. Pri veľkej povodni v roku 1813 bol okrem iného poškodený aj rímsko-katolícky kostol z roku 1693, ktorý nahradil drevený kostolík, postavený na mieste prvého leopoldovského kostola. Ďalšia pohroma postihla Mestečko počas povstania v roku 1848, keď bolo opäť vypálené posádkou pevnosti pred hurbanovským vojskom. Udalosti z rokov 1848-49 pripomína pamätník popravených slovenských dobrovoľníkov Viliama Šuleka a Karola Holubyho, ležiaci neďaleko Leopoldova. Pri vyhlásení I. československej republiky bol dôležitý železničný uzol Leopoldov obsadený početným maďarským vojskom, ktoré však v noci na 29. novembra 1918 bez boja opustilo Leopoldov. V ten istý deň obsadilo mesto československé vojsko. Priemyselnému rozvoju mesta napokon výrazne pomohla výstavba železničnej trate a významného diaľničného traktu (Bratislava – Trenčín), ktorý Leopoldov zaraďuje medzi strategické slovenské komunikačné uzly. Na rozdiel od iných obcí, Leopoldov nie je typickou obcou s prevahou poľnohospodárskej výroby. Dôvodom bol snáď malý kataster, ale aj možnosť zamestnania, ktoré poskytovala najmä pevnosť.

TYP ADMINA
Podrobné informácie o histórii Leopoldova nájdete aj v publikácii:
HLADKÝ, J., VONDROVSKÝ, I. Sta viator : Kapitoly z dejín Leopoldova (1). 1. vyd. Leopoldov : Mesto Leopoldov vo vydavateľstve VM-print, 2009. 120 s. ISBN 978-80-970062-1-1.KLEIMAN, L., SRDOŠ, L.: Leopoldov 1669 - 1969.Leopoldov, Miestny národný výbor, 1969. 120 s.

 


 

Pamiatky mesta

KOSTOL SV. IGNÁCA
Obec Leopoldov bola cirkevne osamostatnená v roku 1671. V tomto roku, teda osem rokov po založení obce bol postavený aj prvý kostol. Stavbu vykonali jezuiti za výdatnej pomoci Leopolda Kollonicza z Viedenského Nového Mesta a Jána Gerneinera, finančného správcu stavby pevnosti. V júli 1683, keď veliteľ pevnosti Kielmansegg dal vypáliť celú obec z obavy, aby neslúžila ako úkryt pre Turkov, vyhorel aj kostol. Po znovu vystavaní obce bol postavený aj drevený kostol. Jeho stav bol však veľmi biedny. Desať rokov po vypálení obce v júli 1693 bol položený základný kameň nového kostola. Práce pokračovali veľmi rýchlo, a tak bol v októbri 1693 kostol vysvätený. Aj on však vyhorel v roku 1728. Nový kostol bol vystavaný z milodarov a vysvätil ho biskup Jozef Vito, v roku 1803. V roku 1813 rozvodnený Váh zaplavil obec a voda podmyla aj múry kostola. Oprava klenby bola nevyhnutná. Počas Slovenského povstania Hurbanovské vojsko chcelo obsadiť pevnosť Leopoldov. Veliteľ pevnosti vydal príkaz podpáliť Mestečko. Oheň zachvátil aj strechu a vežu kostola. Vežové hodiny a zvony požiar zničil. Škodu utrpelo aj vnútorné zariadenie. Oprava kostola bola nevyhnutná. V krátkom čase bola strecha kostola pokrytá šindľom, opravili sa múry, zrenovoval sa exteriér i interiér kostola. V roku 1863 bola dostavaná nová veža. Počas prvej svetovej vojny zrekvirovali vojaci väčší zvon. Nový zvon bol zakúpený až v roku 1922 zo zbierok farníkov. Boje v rokoch 1848 - 1849 pripomínajú železné delové gule. Jedna na stene kostola a tri na budove fary. Farský úrad v Mestečku bol zriadený v roku 1775, matrika sa začala viesť od roku 1739. Do zriadenia samotnej fary vykonávali duchovnú správu Jezuiti z pevnosti. Patrón kostola bol od prvopočiatku svätý Ignác z Loyoly. Pred kostolom je socha Panny Márie, rokokový stĺp z polovice 18 storočia, v kamennej pletencovej ohrade.

TYP ADMINA: Podrobnejšie informácie o kostole, leopoldovskej farnosti či farské oznamy nájdete v sekcii Dôležité čísla a informácie alebo na www.leopoldov.fara.sk

MOST NA TROLASKOCH
Most vznikol ešte počas stavby pevnosti v rokoch 1665 až 1669. Postavili ho nad jedným z ramien bohato meandrujúceho Váhu. Spájal tak západnú bránu s pôvodnou osadou, v ktorej sa usadili robotníci z pevnosti. Piliere mosta tvoria kvádre z jemného pieskovca a podľa odborníkov sú aj so zreteľom na vek mosta v relatívne dobrom stave. Ich povrch je však zvetraný. Podobný problém sa týka aj ostatných častí – tzv. podperákov a klenieb. Trojklenbový most tvoria tehly, ktoré však postupne nahrádza nová výplň. Reštaurátori predpokladajú, že dnešnú podobu získal most až omnoho neskôr – povrchové časti – nadmurovka s korunnou rímsou, pôvodne zrejme tiež kamennou, sú výsledkom mladších úprav mosta. V minulosti povrch podobných mostov tvorili žulové kocky. Svoju funkciu most plnil ešte donedávna – ešte pred päťdesiatimi piatimi rokmi sa pod ním vo vysychajúcom ramene Váhu čľapotali husi a kačice. Svedčí o tom napokon aj pomenovanie lokality, ktoré je motivované tvarom pôvodného ramena a odvodené od latinského slova trulla, čiže panvica. Aj preto sa v mnohých mapách uvádza názov Trulasky (ápropós, latinský pôvod má aj názov susediacej lokality – Paradajs – odvodený na základe pôvodne bujnej vegetácie v okolí Váhu zo slova paradiso – raj).

PRANIER
Renesančný kamenný stĺp slúžil na trestanie previnilcov verejným trestom – „pranierovaním“. Bol postavený v roku 1678 po udelení výsady mestského súdnictva cisárom Leopoldom I. Stĺp je štvorhranný a na bokoch prehĺbený, hore ukončený strieškou. Jeho výška je tri metre. Pôvodne bol umiestnený na inom mieste, ale v roku 1960 bol premiestnený do mestského parku. Verejné tresty sa vykonávali priviazaním odsúdených na pranier. Tresty sa udeľovali za verejné pohoršenie, krádeže, ohováranie, ublíženie a podobne. Najčastejšie sa uskutočňovali v nedeľu, v dňoch sviatkov či jarmoku. Previnilcov súdila Mestská rada, ktorej predsedom bol richtár. Pranier je ako významná pamiatka chránený slovenským pamiatkovým ústavom. Na ukážku uvádzame rozsudok mestského súdu v doslovnom znení:
Dňa 13. novembra 1865
Žalujúci: Zelenay Ján, obivatel Mestečski. Obžalovani: Zverina Jozef, obivatel Mestečski.
Žalujúci Zelenay ján prednáša Ponos že Zverina Jozef jemu idúce z Madunicz do Mestečka v Šenku Madunickem čapicu z hlavy strhol a vzal, kterú aj do včulka spatki nenavratil, - pritom jemu i zlorečil a nadával prečož žáda a prosí abi obžalovaní skrz tento Prestupek potrestaní bol tím viaz ponevač on staku hanbu domu jit musel. Obžalovani Jozef Zverina prednesol spravedlneni že on žalujicemu tu čapicu stej pričini vzal ponevač on jemu 80 cx dlžen bol a takove jemu navratit nechce.

POMNÍK JAROLÍMOVI GUCMANOVI
Pomník je súčasťou parku na námestí a prešiel niekoľkými zmenami. Kedysi bol na kamennom podstavci železný tank, dnes ho vystriedala socha zobrazujúca vrtuľu z lietadla. Jarolím Gucman bol príslušník 1. československej leteckej divízie, ktorý 28. apríla 1945 podľahol zraneniam spôsobeným haváriou lietadla. Naša obec už bola vtedy oslobodená a o pár dní na to skončila vojna. Jarolím Gucman mal vtedy len 23 a padol na prahu slobodnej vlasti.

PEVNOSŤ
Leopoldov bol najsilnejšou pevnosťou habsburského mocnárstva. Bol predvalom kresťanskej civilizácie a kľúčom k Európe v čase najväčšej expanzie Turkov. Počas Tridsaťročnej vojny Turci pustošili južné Slovensko až po Hlohovec. Po jej ukončení a Westfálskom mieri nastúpil v roku 1657 na trón uhorského kráľa a nemeckého cisára Leopold I. a k nemu sa viaže aj vznik Leopoldova. Pevnosť sa začala stavať 19. septembra 1665, v tej dobe podľa najmodernejšieho systému – na rovine valy, šance a múry opevnené v hviezdicovitom tvare. Opevnené hviezdice boli stavané podľa vzoru talianskeho hradu. Cisár Leopold I. zveril stavbu do rúk levického generála de Souchesa. Prvým veliteľom ešte nepostavenej a nejestvujúcej pevnosti sa stal jeden z najlepších dôstojníkov Souchesovej armády, plukovník Ján Michal Ritch, ktorý viedol celú stavbu. Tritisíc remeselníkov a robotníkov stavalo pevnosť, ktorú pomenovali po cisárovi Leopoldovi I. – Leopoldov. Remeselníci sa usadili pri pevnosti a založili obec Mestečko. V roku 1678 prešla pevnosť prvým krstom. Tokoly a jeho kuruci obsadili celé Slovensko, iba Leopoldov sa ubránil. V tejto dobe, po smrti veliteľa Rithu, sa stal novým veliteľom plukovník gróf Ján Viliam Zinzendorf. Po porážke veľkej tureckej armády pri Viedni v roku 1683 sa stal veliteľom barón Henrich Kielmansegg. Pri povstaní Františka Rákocziho v roku 1706 generál Schwarzenau dal z núdze raziť mince na vyplácanie žoldu nespokojným vojakom. Tieto mince mali na jednej strane nápis „LS – Leopoldstadt“ a na druhej strane „EX NECESITATE“, čo v preklade znamená z nutnosti. V rokoch 1708-1715 bol veliteľom pevnosti generál barón Ľudovít Treuenfeld, v rokoch 1722-31 vicemaršál Imrich Fridrich de Fabre, v rokoch 1733-46 vicemaršál barón Ján filip Desfeigny de la Tournelle. Za vlády Márie Terézie pevnosť slúžila ako veľká zásobáreň a sklad pre vojsko. V rokoch 1746-50 bol veliteľom pevnosti generál barón Henrich Krištof Busch. V roku 1783, po smrti svojej matky, navštívil cisár Jozef II. Pevnosť Leopoldov a rozhodol, že časť vojenských vyslúžilcov, ktorí boli umiestnení v Budíne, preloží do Leopoldova, kde budú zaopatrení až do smrti. Prvá polovica 19. storočia bola revolučná, a preto bol Leopoldov silnejšie obsadený cisárskymi plukmi. V tomto období, 2. februára, Leopoldov kapituloval vojsku cisára Františka Jozefa I. Takto pevnosť stratila svoj vojenský význam a v roku 1855 cisár vydal na návrh ministra Bacha dekrét, aby sa Leopoldov pretvoril na väznicu.

TYP ADMINA
Podrobné informácie o histórii Leopoldova nájdete aj v publikácii:
HLADKÝ, J., VONDROVSKÝ, I. Sta viator : Kapitoly z dejín Leopoldova (1). 1. vyd. Leopoldov : Mesto Leopoldov vo vydavateľstve VM-print, 2009. 120 s. ISBN 978-80-970062-1-1.KLEIMAN, L., SRDOŠ, L.: Leopoldov 1669 - 1969.Leopoldov, Miestny národný výbor, 1969. 120 s.

 


 

Väznica (ÚVTOS a ÚVV)

HISTÓRIA VÄZNICE
Väznica bola zriadená v roku 1856 pre tisíc trestancov, čím sa stala najväčšou v Uhorsku. Zo začiatku tu boli väznené aj ženy. Správu väznice prevzal Jakub Ševčík do roku 1858, kedy správu prevzali milosrdné sestry sv. Vincenta z Garsternu z Rakúska. Riaditeľkou bola ich predstavená Frederika Baun-Gartnerová. Dala väčšine väzňov sňať okovy, zaviedla výdatnejšiu stravu a lepšie ošetrenie chorých, čím znížila ročnú úmrtnosť trestancov zo 150 na 50. zaviedla účelné hospodárenie a pestovanie hodvábnika. V roku 1862 sestričky opustili Leopoldov a starostlivosť trestancov sa rozdelila. Riaditeľom sa stal Ján Fekete, šatenie a zamestnávanie trestancov bolo vydané do árendy súkromníkom.
V roku 1870 nastal v živote väznice obrat. V tomto čase bol riaditeľom väznice mladý právnik Emil Tauffer, jeden z najslávnejších odborníkov a reformátorov trestníc v Európe. Celý systém vo vykonávaní trestu upravil nielen v Leopoldove, ale v celej východnej Európe. Zaviedol tzv. Írsky systém, ktorý sa v podstate zachoval dodnes. Tento systém nepozná okovy, trestancov napravuje a pripravuje na život. Úmrtnosť klesla na minimum. Tauffer zaviedol vlastnú réžiu v stravovaní a obliekaní trestancov, čím sa upravila disciplína a poriadok. Tauffera v roku 1877 povolali do Chorvátska, kde viedol známu väznicu v Lepogleve.
V neskoršom období boli trestanci zamestnávaní v dielňach ústavu (obuvníckej, krajčírskej, stolárskej, kolárskej), v práčovni, obálkárni, tlačiarni, pekárni, na vonkajších prácach a v ústavnej záhrade. Okrem ústavných dielní a pracovní trestanci pracovali aj u niektorých súkromných podnikateľov, ktorých dielne boli umiestnené v trestnici – nábytková firma, tkáčstvo, výroba kobercov a hračiek či kočíkov. V roku 1951 bol zrušený aj prechodný ústav pri väznici Leopoldov, ktorý existoval ako progresívny systém humanizácie väzenstva.
V šesťdesiatych rokoch nápravnopracovné tábory a väznice prešli na jednostupňové riadenie pod správu nápravných zariadení v Prahe. Bola zavedená diferenciácia odsúdených výkonu trestu – I. až II. nápravnovýchovná skupina. V Leopoldove si odpykávali trest odsúdení zaradení do II. NVS. Od roku 1969 začala svoju činnosť vykonávať novovzniknutá Správa Zboru nápravnej výchovy SSR a v Leopoldove si trest odsedeli trestanci II. NVS. V rokoch 1970-72 bolo v Leopoldove školské stredisko vzdelávania príslušníkov strážnej služby. V roku 1973 sa pri zdravotníckom oddelení NVÚ Leopoldov zriadilo stredisko výkonu protialkoholickej liečby odsúdených počas výkonu trestu odňatia slobody.
Významným medzníkom z hľadiska modernizácie ústavu sa stal rok 1975. Prestavba, ktorej hlavným cieľom bolo rozšírenie výrobných priestorov, ale i zlepšenie sociálneho a pracovného prostredia odsúdených, znamenala pohyb smerom k zlepšeniu. Vystavalo sa ochranné pásmo a prikročilo sa aj k príprave staveniska pre dva objekty – výrobné haly. Zmenili sa aj nevyhovujúce tmavé, neprehľadné priestory útvarových prevádzok a dielne. V I. etape rozsiahlych renovačných a stavebných prác došlo i k vybudovaniu základov protipožiarnej signalizácie a operačného strediska. Postavená bola aj ubytovňa a kinosála. Až takmer po desiatich rokoch ústav nadobudol svoju definitívnu podobu. Do kontextu zmien zapadla i výstavba modernej strelnice. Zmenami sa dosiahla najmä vyššia bezpečnosť a zlepšenie pracovných podmienok.
Po spoločenských zmenách v roku 1989 prešiel ústav veľmi náročnou cestou vývoja. Neboli to iba vzbury väzňov a následné zničenie značnej časti objektovej sústavy ústavu, či tragédia, ktorá sa odohrala v ústave v roku 1991. Uznesením SNR z roku 1990 bol ústav ako neperspektívny odsúdený na zánik. Toto uznesie však parlament v roku 1993 zrušil. V ústave bol zriadený športový areál a bola dobudovaná bezpečnostná technika. V roku 1995 po návšteve komisie rady Európy CPT bolo vybudované oddelenie liečebnovýchovnej starostlivosti.

TRAGICKÉ UDALOSTI
Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa zmietalo i slovenské väzenstvo v mnohých problémoch. Ústavmi sa prehnala vlna nepokojov, ktorá postihla i Leopoldov. 6. 1. 1990 po demonštrácii sily a odbornej techniky bola zvládnutá prvá vzbura odsúdených. Tenzia sprevádzaná spoločenské zmeny však nemohla byť v podmienkach väzenstva dostatočne ventilovaná, a tak došlo aj k ďalšej vzbure. 1.3.1990 sa 217 odsúdených zabarikádovalo v ubytovacích priestoroch III. A IV. oddielu, odmietlo poslušnosť a vyhlásilo hladovku. Jednou z ich hlavných požiadaviek bolo zrušenie paragrafu 41 Trestného zákona – recidívy a bezpodmienečná návšteva prezidenta SR. Vzbura bola potlačená, no aj tak došlo k značným materiálnym škodám.
23. novembra 1991 bolo v Leopoldovskej väznici zavraždených päť mužov: František Sloboda, Milan Černý, Milan Galbavý, Igor Jošt a Marián Zener. Vraždám predchádzala vzbura, ktorá vypukla v marci 1990. V tom čase si tu tresty odpykávalo vyše tisíc väzňov, mnohí za vraždy, lúpeže a znásilnenia. Týchto väzňov sa netýkala amnestia, ktorú udelil prezident Václav Havel, preto si slobodu chceli vynútiť násilím. Vzbura väzňov ozbrojených železnými tyčami, zápalnými fľašami, nožmi a žiletkami bola nakoniec potlačená. Vyžiadala si však jedného mŕtveho a 29 zranených spomedzi vzbúrencov a jedného ťažko a 10 ľahko zranených spomedzi zasahujúcich bezpečnostných jednotiek.
Počas vzbury zhoreli niektoré časti a strecha priestoru s najväčšou ubytovacou kapacitou. Poškodenie bolo také rozsiahle, že vtedajší minister spravodlivosti chcel ústav zrušiť. Nestalo sa tak, no za časovanú bombu bol považovaný fakt, že niektorí zo vzbúrencov vo väznici zostali. Medzi nimi bol aj vodca ďalšej vzbury Tibor Polgári. Tá sa vo väznici odohrala v sobotu 23. novembra 1991. Siedmi väzni, okrem Polgáriho ešte Miloš Uriga, Ondrej Havran, Bartolomej Botoš, Dalibor Bajger, Václav Fedák a Vladimír Duda, sa vtedy pokúsili z ústavu utiecť. Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že útek plánovali od októbra a boli odhodlaní ujsť za každú cenu. Kvôli tomu si vyrobili aj zbrane. Tak ako inokedy aj v tento sobotný večer prebiehalo vo väznici sčítanie väzňov. Po jeho skončení požiadal Tibor Polgári dozorcu Františka Slobodu, aby ho pustil za mreže. Chce vraj vhodiť do schránky list. Keď mu dozorca otvoril mrežu, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý dozorcu niekoľkokrát bodol nožom. František Sloboda na mieste zomrel. Obaja väzni potom vtrhli do kancelárie, kde počkali na svojich komplicov. Službukonajúceho referenta prinútili, aby tam zavolal aj svojho kolegu. Keď prišiel, väzni oboch zviazali, okradli a brutálne zbili. Desať minút pred siedmou prišli dvaja dozorcovia, ktorí mali vymeniť dennú službu. Aj ich vzbúrenci prepadli, zbili a zviazali. Potom im vzali uniformy a v preoblečení sa dostali až k bránam väznice. Tam zaútočili na službukonajúcu väzenskú stráž. Štyroch strážcov namieste usmrtili, ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. To už boli vzbúrenci vyzbrojení samopalmi a pištoľami. Spolu s rukojemníkom sa však ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Tu sa im do cesty postavil jeden z väzňov. Vodca vzbury ho však zastrelil. Niekoľko minút po siedmej opustili vzbúrenci aj s rukojemníkom bránu väznice. V uliciach Leopoldova ho prepustili a zastavili osobné auto. Na ženu a muža, ktorí sedeli vnútri namierili samopaly a vytiahli ich von. Na ukradnutom aute sa im podarilo dostať až do Trnavy. Kúsok za mestom sa však Uriga, ktorý šoféroval, dostal do protismeru, zišiel do priekopy a narazil do stromu. Pri zničenom aute sa zastavil Jozef Snopek z Trnavy, aby pomohol, ale väzni mu ukradli auto a on sám vyviazol zdravý a živý len so šťastím. Väzni sa na jeho aute vrátili do Trnavy, chvíľu blúdili ulicami. Chceli sa dostať na diaľnicu smerom na Bratislavu. Nakoniec sa im to podarilo. Asi po desiatich kilometroch, pred odbočkou z diaľnice na Hlohovec sa im však minul benzín. Auto teda nechali tak a peši prešli k najbližšej budove. Bol to poľnohospodársky nákupný závod. Prepadli strážnika, zviazali ho a vzali mu kľúče od auta, ktorým sa vrátili na diaľnicu. Ani toto auto však nemalo plnú nádrž a preto museli ísť znova po vlastných. Desať minút pred pol jedenástou nastúpili na železničnej stanici v Maduniciach do odchádzajúceho vlaku. O niekoľko minút na ďalšej stanici vystúpili. Po 4 hodinách na úteku sa dostali tam, odkiaľ prišli, do Leopoldova.
V tom čase sa to v Leopoldove už hemžilo policajtmi, hliadkami a pomáhali aj tri vrtuľníky. Väzni sa teda vybrali pešo cez polia a ukryli sa v stohu neďaleko Poľnohospodárskeho družstva v Žlkovciach. Na druhý deň si pracovníci družstva všimli, že zo stohu sa každú chvíľu niekto vystrčil, poobzeral sa a znovu sa zahrabal do slamy. Policajné hliadky stoh obkľúčili a v nedeľu 24. novembra o tretej poobede sa im utečenci vzdali. Ich dvaja komplici, ktorí nestihli nastúpiť do vlaku boli už vtedy niekoľko hodín v rukách polície.
Na začiatku februára bol vynesený nad utečencami rozsudok. Polgári, Uriga a Havran dostali doživotie. Botoš trest odňatia slobody na ďalších 18 rokov, čo spolu znamenalo 24. Bajger dostal 15 rokov, spolu 22, Fedák tiež 15 rokov, spolu vyše 16 rokov a Duda bol odsúdený na 13 rokov, spolu vyše 18. Väzni si trest odpykávajú v Iľave. Odsúdený Ondrej Havran sa v cele krátko po vynesení rozsudku obesil.

SÚČASNÉ VÄZENSKÉ ZARIADENIE
Nápravnovýchovný ústav a ústav na výkon väzby v Leopoldove je najstaršou väznicou na Slovensku. Patrila k najväčším väzniciam v rámci Rakúsko-uhorska a tento jej charakter pretrval v podstate až dodnes. Aj v súčasnosti patrí medzi najvýznamnejšie a najväčšie väzenské zariadenia na Slovensku. Rozlohou, vybavením, ale i možnosťami umiestniť v nej značné počty odsúdených a v neposlednej miere aj jestvujúcimi výbornými kapacitami. ÚVTOS a ÚVV Leopoldov poskytuje okrem klasických činností služby na úseku archivníctva, kynológie, tlačenia a Ústrednej automobilovej opravovne. Väznica má bohatú históriu. Istý čas bola obvodovou väznicou pre Nitriansku župu. Takmer 70 rokov popri väznici a v jej pôsobnosti existoval Prechodný ústav, založený ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Bolo to prvé väzenské zariadenie typu polootvorených dverí v Uhorsku, ktoré prežilo všetky režimy až do roku 1952, kedy bolo zrušené. V bývalej rakúsko-uhorskej trestnici sa vykonávali tresty za závažné trestné činy a za činy politického charakteru. Toto poslanie trestnice, neskôr väznice, pretrvalo až do roku 1990.
Ústav v súčasnosti úspešne plní svoje poslanie. Najmä fundovaný personál poskytuje záruku zvládnutia služobných úloh. ÚVTOS a ÚVV Leopoldov je v systéme slovenského väzenstva historicky považovaný z hľadiska bezpečnosti za ústav, v ktorom sú vytvorené vhodné podmienky pre umiestnenie odsúdených s dlhodobými trestami. Formy a spôsoby zaobchádzania s odsúdenými prešli komplikovaným vývojom a personálu leopoldovskej väznice nikdy neboli cudzie nové a moderné metódy. Svedčí o tom aj činnosť výstupného a neskôr predprepúšťacieho oddelenia so systémom skupinového poradenstva, práca so skupinou odsúdených s pozitívnou resocializačnou prognózou, kde bol uplatňovaný komunitný systém a ďalšie experimentálne prvky uplatňované v procese humanizácie väzenstva.
Systém sa v súčasnosti realizuje v podmienkach vnútornej diferenciácie, pričom ústav okrem oddelenia pre osoby odsúdené na výnimočný trest akceptuje aktuálne všetky ostatné diferenčné podskupiny. Program intenzívnej starostlivosti sa realizuje na problémových odsúdených, ktorí nepriaznivo pôsobia na ostatných odsúdených, ohrozujú bezpečnosť personálu, sú závislý od drog a u ktorých je potrebné zmeniť opozičný postoj k výkonu trestu. V oddelení so zmierneným režimom pracuje samospráva volená samotnými odsúdenými. V otázkach problematiky rozpracovania špeciálnych výchovných metód úzko spolupracujú odborníci z výkonu trestu, psychodiagnostického a psychiatrického oddelenia. Po roku 1990 nastali značné problémy v zamestnávaní odsúdených. V dôsledku vzniknutej nezamestnanosti a nezáujmu o prácu odsúdených osôb došlo k rušeniu viacerých prevádzok. V súčasnosti časť odsúdených pracuje vo vnútornej prevádzke ústavu, ďalší v strediskách vedľajšieho hospodárstva a iní v podniku, ktorý si v ústave zachoval svoju prevádzku. Školské stredisko sa stará o vzdelávanie odsúdených. Má na to zariadených a vybavených šesť učební. Krátkodobé odborné kurzy, ktoré sa v ústave vyučujú, dávajú predpoklad na pracovné uplatnenie sa odsúdených po ich prepustení na slobodu. Od roku 2001 tu bol realizovaný 3-ročný projekt Kain, ktorého cieľom bolo zlepšiť pozíciu odsúdených po prepustení na slobodu. Výchovno-vzdelávací projekt pozostával z trojročného maturitného štúdia v odbore elektrotechnik, no súbežne prebiehali aj ďalšie aktivity kurz anglického jazyka a certifikovaný kurz Majster ako manažér, ktorý odborne zabezpečila City Univerzity. Čiastkovým cieľom projektu bolo ukázať, že čas strávený vo výkone trestu môže jednotlivec využiť aj účelne na rozvoj svojej osobnosti. Trojročný kurz spoločne absolvovalo 9 ľudí a maturitné vzdelanie zabezpečovali odborní stredoškolskí a vysokoškolskí pedagógovia. Maturitná skúška sa uskutočnila 24. mája 2004 a ničím sa neodlišovala od bežných maturít, hádam len tým, že trvala podstatne dlhšie. Po skončení maturitnej skúšky členovia komisie konštatovali vysokú úroveň pripravenosti študentov, a to aj v porovnaní s bežnými maturantmi. Projekt Kain realizovalo v leopoldovskej väznici občianske združenie Maják. Riaditeľka Martina Justová chcela v súčasnosti rozbehnúť ďalšie projekty. Tieto plány sa však nestretli s podporou riaditeľa väznice, hoci toto občianske združenie v tomto roku získalo ocenenie prestížnej nadácie Socia a grant vo výške pol milióna korún.
Ústavná knižnica, ktorá súvisí aj so vzdelávaním väzňov má bohatý knižničný fond s viac ako 10 000 knihami obsahujúcimi beletriu, odbornú, náboženskú a cudzojazyčnú literatúru. Zdravotnícke stredisko pozostáva zo zubnej a všeobecnej ambulancie. Lôžková časť má dvadsať postelí. Stredisko okrem bežnej zdravotníckej starostlivosti zabezpečuje liečbu pacientov z radov odsúdených všetkých nápravnovýchovných skupín, ktorí sú dispenzarizovaní pre tuberkulózne ochorenie a odsúdených druhej a tretej nápravnovýchovnej skupiny liečených na diabetes. Zdravotnícku starostlivosť vykonáva šesť lekárov, jeden liečebný pedagóg, jeden klinický psychológ a štrnásť strednozdravotníckych pracovníkov.

TYP ADMINA:

Podrobné informácie o histórii Leopoldova nájdete aj v publikácii:
HLADKÝ, J., VONDROVSKÝ, I. Sta viator : Kapitoly z dejín Leopoldova (1). 1. vyd. Leopoldov : Mesto Leopoldov vo vydavateľstve VM-print, 2009. 120 s. ISBN 978-80-970062-1-1.KLEIMAN, L., SRDOŠ, L.: Leopoldov 1669 - 1969.Leopoldov, Miestny národný výbor, 1969. 120 s.

 


 

Počasie

dnes je: 25.6.2017

meniny má: Olívia, Tadeáš

Vyhľadajte si svoje pozemky.

2. mája 2017 vyšlo druhé tohtoročné číslo časopisu Leopoldov

27. februára 2017 vyšlo prvé tohtoročné číslo časopisu Leopoldov

21. decembra 2016 vyšlo šieste číslo jubilejného 30. ročníka časopisu

11. novembra 2016 vyšlo piate číslo jubilejného 30. ročníka časopisu

9. septembra 2016 vyšlo štvrté číslo jubilejného 30. ročníka časopisu

Využite novú funkciu webovej stránky mesta Leopoldov!

webygroup

Úvodná stránka