Poslanec mestského zastupiteľstva v Leopoldove dostal cenu Trnavského kraja

V Divadle Jána Palárika v Trnave počas slávnostného galavečera odovzdali zástupcovia Trnavského samosprávneho kraja verejné ocenenie osobnostiam a kolektívom v šiestich kategóriách. Okrem toho Jozef Viskupič udelil deväť Cien predsedu Trnavského kraja za záslužné činy. Ocenenia symbolicky pripomínajú, že kraj stojí na ľuďoch, ktorí robia svoje okolie lepším. Jedným z ocenených je aj Leopoldovčan, jazykovedec a vysokoškolský učiteľ prof. Juraj Hladký.

Obyvatelia mesta ho poznajú ako dlhoročného poslanca mestského zastupiteľstva, spoluorganizátora mnohých podujatí a dlhoročného redaktora mestského časopisu. Okrem svojho životného jubilea (narodil sa 7. augusta 1975 v Piešťanoch) oslávil okrúhliny aj v inej súvislosti – pred 30 rokmi s vtedajším primátorom Ladislavom Piovarčim oživil ideu leopoldovského časopisu, do ktorého píše podnes. Pripomeňme pri tejto príležitosti, že sa venuje propagovaniu mesta Leopoldov a celého regiónu. Je autorom troch kníh s leopoldovskou tematikou (Sta viator I. a II., Príbeh Leopoldova), ale je aj spoluautorom ďalších obecných monografií (Čerenie času – Horné Zelenice 1244 – 2014, Trakovice, 2025). Napísal desiatky článkov z histórie mesta a regiónu a ako jazykovedec sa okrem iného venuje odhaľovaniu pôvodu vlastných mien najmä geografických objektov z územia TTSK, ale aj celého Slovenska. Z tejto oblasti vzniklo aj viacero jeho kníh. Okrem toho je spoluautorom monografie Slovenská onomastická terminológia, ktorá tento rok získala Prémiu Literárneho fondu.

Juraj Hladký získal najvyššie župné ocenenie v kategórii školstvo. Pracuje ako vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity a budúcich učiteľov slovenčiny učí niektoré jazykovedné predmety. Okrem toho je predsedom Slovenskej onomastickej komisie pri Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, v. v. i., a slovenskú jazykovedu zastupuje v Komisii pre slovanskú onomastiku pri Medzinárodnom komitéte slavistov v Lodži. Okrem toho pôsobí vo viacerých medzinárodných a domácich odborných kolégiách a redakčných radách vedeckých časopisov. Spolupracuje na celoeurópskom projekte Hydronymia Europaea, ktorý osvetľuje pôvod, významovú stránku a motiváciu názvov existujúcich a zaniknutých vodných objektov. V rámci neho je autorom alebo spoluautorom kníh o názvoch vôd z povodí Nitry, Dudváhu, Malého Dunaja a zo Žitného ostrova, píše aj o jazykovej kultúre, dejinách jazyka i väzenskom slangu a argote, keďže na skrátený úväzok učí slovenčinu aj v detašovanej triede hlohovskej strednej odbornej školy v tunajšej väznici.

My sme sa ho spýtali aj na to, či jazykoveda a dejiny mu prirástla k srdcu už v detstve. „Nepatrím k matematicky nadaným ľuďom, a tak som potenciálne gymnaziálne štúdium zamenil za niečo, čo mi bolo blízke. Bolo to štúdium na trnavskej strednej poľnohospodárskej škole. Keď som ako malý chodieval na prázdniny k mojej babke do Dolných Zeleníc, ktorá pracovala na družstve, zvykol som ju čakať pri družstevnej bráne, občas som sa prešmykol aj do kravína. Možno aj z akejsi nostalgie som začal ako stredoškolák zastupovať dojičky na školskom majetku. V noci vlaky nechodili, tak som o tretej ráno sadol v Leopoldove na bicykel a ťahal do Trnavy dojiť kravy. Občas som takto zastupoval aj počas školského roka, ba aj pred stužkovou, čo sa môjmu triednemu nie veľmi páčilo,“ a pokračuje aj o tom, ako prepojil záľubu so svojím povolaním. „Na základnej škole som rád písal slohy a básne a hľadal som informácie o leopoldovskej pevnosti a zaniknutom hrade na Posádke. Podnes vo mne zostal tento pocit dobrodružstva. V okolí pevnosti sme so spolužiakmi zbierali črepy a v škole sme spôsobili poplach, keď sme priniesli lebky, na ktoré sa natrafilo pri kopaní vodovodu na Gucmanovej ulici. Historický krúžok viedla naša triedna učiteľka Jarmila Krajčovičová, dnes známa autorka učebníc slovenčiny, a na strednej škole moju záľubu podporovali hodiny histórie a filozofie s Evou Michalčákovou. Na maturite som si vytiahol fantastickú otázku – dejiny regiónu. Počas skúšky som z maturitného saka vytiahol úlomky keramiky od doby bronzovej, ktoré som pozbieral v okolí Leopoldova. Po strednej škole nasledovala ročná zastávka v Základnej škole v Rakoviciach. Tam som učil prírodopis a ďalší rok som pracoval ako zootechnik v Trakoviciach. To bola škola života. Študovať vysnívaný dejepis so slovenčinou som sa nedostal, osudovo mi priťažilo to, že som nebol absolvent gymnázia. Nasledovalo štúdium slovenčiny a žurnalistiky na UKF v Nitre, kde práve cez dejiny som sa dostal k onomastike, vede, ktorá sa zaoberá vlastnými menami. Práve tie v sebe konzervujú kus dejín jazyka a prostredníctvom neho aj spoločnosti. Ako predmet sa bežne neučila na vysokých školách, a tak intuitívne a s pomocou dostupnej literatúry som sa začal zaujímať o to, podľa čoho obce, mestá, rieky, vrchy či polia majú svoje stáročné názvy, aká bola ich motivácia, ako vznikli a vyvíjali sa a čoho sú svedectvom z našej minulosti. Niektorí hovoria, že vlastné mená sú hovoriace mená. Majú za sebou celé príbehy, ktoré sa občas už len ťažko darí rekonštruovať. Doktorandské štúdium som absolvoval v Slavistickom ústave SAV a mal som toho najlepšieho školiteľa – PhDr. Milana Majtána, DrSc., vedúceho oddelenia dejín slovenčiny, onomastiky a etymológie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra, s ktorým som spolupracoval až do jeho smrti. Dnes som vďačný všetkým, ktorých som na tejto zaujímavej ceste stretol, pretože každý z nich ma v niečom nasmeroval. A hlavne svojim rodičom.“

Martin Jurčo

Článok bol zverejnený v časopise Leopoldov 5/2025.

GALÉRIA