V minulosti bol Leopoldov významnou križovatkou ľudských osudov a toto špecifikum si čiastočne zachoval podnes. Existencia v čase svojho vzniku význačnej protitureckej pevnosti spôsobila, že nakrátko či na dlhší čas sa stala miestom dobrovoľného či menej dobrovoľného pobytu významných architektov (Giuseppe Priami, Adolph Friedrich Ungar, Johan Melchior Arigsperger, podmaršal barón de Vaux), stratégov a bojovníkov (poľný maršal Jean Louis Raduit de Souches, plukovník Ján Viliam Zinzendorf, plukovník Henrich Stahrenberg, maršal Ludwig von Herbeville, plukovník Karol Sentiváni a i.), cestovateľov (Evlija Čelebi, Edward Brown), jezuitov (Mikuláš Kelio), ale i väznených protestantských duchovných (Ján Simonides, Juraj T. Masník a i.), ba pevnosť navštívil aj osvietenský cisár Jozef II.
Vojenské obdobie pevnosti vystriedala v polovici 19. storočia nová éra – éra väzenského zariadenia. V tomto období napríklad v nemocnici v pevnosti zomrel kňaz, básnik, publicista, redaktor, pedagóg Juraj Slota Rajecký († 4. 10. 1882; pochovaný je v Drahovciach-Voderadoch) a kňaz, spisovateľ, publicista a politik ThDr. Jozef Buday (1877 – 1939). Po druhej svetovej vojne tu boli väznení tí, ktorí istým spôsobom sa zúčastňovali na správe vojnového štátu alebo vystupovali v jeho prospech (napr. Štefan Tiso, Martin Sokol, generál Jozef Turanec, poslanec János Esterházy, podpredseda snemu Pavol Opluštil, ministri Mikuláš Pružinský, Gejza Medrický, Alexander Mach, prozaik a šéf Úradu propagandy Tido Gašpar, niekoľko rokov tu strávil za činnosť náčelníka Duchovnej správy Hlinkovej gardy bratislavský kanonik a poslanec snemu Karol Körper, ktorý tu napísal stručné dejiny pevnosti, kroniku leopoldovskej trestnice a mystériovú hru Hody v Leopoldove) a po roku 1948 sa Leopoldov stal miestom výkonu trestu politikov (predseda vlády Protektorátu Čechy a Morava Rudolf Beran – tu aj zomrel, budúci prezident Gustáv Husák a i.), básnikov (Jan Zahradníček, Laco Novomeský) a biskupov či kňazov a rehoľníkov (Ján Ferenčík, Štefan Barnáš, Michal Buzalka, Pavol Peter Gojdič OSBM, Vasiľ Hopko, Dominik Kaľata SJ, Anton Richter, Ján Vojtaššák, Metod Dominik Trčka CSsR, Vševlad Gajdoš a i.). Blahoslavení biskup Pavol Peter Gojdič OSBM a rehoľný kňaz Metod Dominik Trčka CSsR tu našli aj miesto svojho posledného odpočinku. Nakrátko v meste pobudli aj ďalšie osobnosti – napr. v r. 1814 – 1823 tu pôsobil Juraj Jedlička, obľúbený kňaz a vraj úspešný ľudový lekár. Svoju kňazskú dráhu v Leopoldove začínal Milan Šášik CM, dnes vladyka, gréckokatolícky biskup a eparcha Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie, ktorý Leopoldovčanov navštevuje podnes. Leopoldov občas navštívil historik a teoretik slovenskej fotografie Ľudovít Hlaváč, keďže z Leopoldova pochádzala jeho manželka Božena Kaiserová. Miesto narodenia a detstvo spája s Leopoldovom novinárov Dušana Kerného (televízny publicista) a Dušana Kleimana (gen. riaditeľ TASR). Na pozvanie antikvára Tibora Ďuráka poctili mesto neoficiálnou návštevou aj traja slovenskí prezidenti – Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič. Zavše sa doň vracajú aj významní rodáci.
Alojz VÉGH (člen Slovenského učeného tovarišstva), Leopoldov 21. 2. 1767 – Blatné pri Senci 11. 6. 1848
Prakticky celý svoj život prežil ako kňaz v Smoleniciach. Patril k slovenským pokrokovým intelektuálom, ktorí si uvedomovali potrebu pestovania spisovného jazyka. Zapojil sa do osvietenského kultúrneho virvaru. Stal sa členom bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva. Vo svojich kázňach používal bernolákovčinu.
Oto KOLLÁRIK (literárny historik, vysokoškolský pedagóg), Nová Ves nad Váhom 29. 2. 1920 – Leopoldov 7. 10. 2003
Pochádzal z učiteľskej rodiny. Žil v Kanianke, Ráztočne, napokon v Prievidzi a Leopoldove. Pôsobil na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK v Trnave. Svoju poéziu začal publikovať ako stredoškolák v časopisoch Gaudeamus a Rozvoj a ako vysokoškolák publikoval v časopise Akademik. Okrem poézie písal i literárnoktirické štúdie aj recenzie a vykonával funkcie v slovenských vysokoškolských spolkoch. Okruh činnosti PhDr. Ota Kollárika bol široký: publikoval práce z oblasti literárnej teórie a histórie, ale ťažiskom jeho výskumu bola staršia literatúra – staroslovienska literatúra, jej poetika a porovnanie so starogermánskymi poetikami, veľkomoravské obdobie slovenských dejín, Život Konštantína-Cyrila, diela barokového autora Hugolína Gavloviča, ale veľkú odozvu vyvolali najmä výsledky jeho výskumov o živote J. A. Komenského (venoval sa aj miestu jeho hrobu a genealógii jeho rodu). Dominantou jeho výskumnej činnosti sa stala aj postava Vavrinca Benedikta z Nedožier. V rukopise zostali Kollárikove obsiahle monografie Melopoiia a metrická organizácia verša v renesančnom období a výber Benediktovho básnického diela preloženého z latinčiny do slovenčiny, opatrený štúdiou a bohatým poznámkovým aparátom. Vedenie mesta mu in memoriam udelilo čestné občianstvo.
Viola TRUCHLIKOVÁ, rod. Štepanovičová (spisovateľka, publicistka, redaktorka, autorka rozhlasových hier), Leopoldov 17. 2. 1921 – Bratislava 29. 6. 1973
Meštiansku školu navštevovala r. 1932 – 36 v Hlohovci, r. 1936 – 38 študovala na odbornej škole pre ženské povolania v Nitre, 1938 – 39 na učiteľskom ústave v Leviciach a 1939 – 41 v Bratislave. Po štúdiách bola redaktorkou časopisu Slovenské elektrárne v Bratislave, r. 1946 prof. na gymnáziu v Hlohovci, potom pôsobila stále v Bratislave, do r. 1961 ako novinárka v slobodnom povolaní, potom redaktorka v Slov. pedagogickom nakladateľstve, od r. 1962 redaktorka vysielania pre deti a mládež Čs. rozhlasu. Pod vplyvom J. Smreka písala lyricko-subjektívnu poéziu, ktorú uverejňovala v Eláne, Slov. pohľadoch, Novom slove, neskôr v Slovenke, Kultúrnom živote a i. V 50. rokoch 20. stor. sa venovala fejtonistike a reportáži (v Slovenke a v rozhlase), neskôr sa sústredila na literárnodramatické žánre, najmä rozprávky a scénky (seriál O Katke a deduškovi, scénky O škovránčej piesni, O záhradke za oknom, O nevítanom lesnom hosťovi i.).
Jarolím GUCMAN (rotmajster, letec), Leopoldov 22. 9. 1921 – Wodzislaw/Ratibor (Poľsko) 28. 4. 1945
Narodil sa v rodine železničiara a s letectvom sa dostal prvý raz do kontaktu v Žiline. V roku 1940 narukoval do armády, absolvoval poddôstojnícku školu a pilotný výcvik v Trenčíne. Slúžil vo Zvolene a r. 1943 na Kryme absolvoval preškolenie na nemecký bombardér Heinkel He-111. Po zranení a rekonvalescencii slúžil na letiskách v Žiline a Poprade, odkiaľ r. 1944 odletel do ZSSR a bol pridelený k 3. čs. bojovému leteckému pluku. Absolvoval preškolenie na vojnové lietadlo Iljušin Il-2. V rámci svojho pluku sa zapojil do tzv. Ostravskej operácie a 28. 4. 1945 okolo 18,00 h bolo jeho lietadlo zasiahnuté nemeckou paľbou. S poškodeným lietadlom sa usiloval zosadnúť pri Wodzislawi a Ratibore, ale horiace lietadlo sa mu na rozdiel od spoluletca už nepodarilo opustiť. Pochovaný je neďaleko miesta havárie. V knihe Z Buzuluku do Prahy ho spomína arm. generál a neskorší prezident Ludvík Svoboda a rodák M. Piovarči krátko pred svojou smrťou na jeho počesť napísal biografickú knižku Najmladší pilot pluku (vydalo ju mesto Leopoldov r. 2012).
Emil SKÁKALA (priekopník krasokorčuľovania na Slovensku, medzinárodný rozhodca, zakladateľ výstavy Flóra Bratislava), Leopoldov 6. 8. 1922 – Bratislava 27. 7. 1990, ocenenie: Zlatý odznak Medzinárodnej krasokorčuliarskej únie a viacero iných
Stotisíc tulipánov v roku 1972 rozihralo tými najpestrejšími farbami bratislavskú Trnavskú cestu. Kvety boli darom holandských sadovníkov Emilovi Skákalovi, riaditeľovi už zabudnutého podniku ZARES (Záhradníctvo a rekreačné služby mesta Bratislavy), ktorý sa staral o mestskú zeleň. Inžinier ekonómie a sadovnícky odborník bol známy aj ako tanečník na ľade. Najskôr pretekal v kategórii jednotlivcov, neskôr v párovej jazde a napokon v tancoch na ľade. Jeho partnerkou bola Hilda Múdra, neskoršia trénerka Ondreja Nepelu, ktorého výrazne podporoval aj Emil Skákala. Získal titul Majster Slovenska a Moravy a pretekal aj v zahraničí. Po ukončení aktívnej pretekárskej činnosti sa stal mnohonásobným funkcionárom domácich klubových i zväzových krasokorčuliarskych orgánov a členom Medzinárodnej krasokorčuliarskej únie. Na čele Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu stál 17 rokov. V období rokov 1963 až 1980 pôsobil v prestížnej medzinárodnej komisii ISU. Do Bratislavy pritiahol Viedenskú ľadovú revue aj americkú Holiday on Ice. Práve jemu ako prvému na svete napadlo skĺbiť športové umenie a farebnú krásu živých kvetín. Emil Skákala ako hlavný organizátor majstrovstiev Európy 1966 a majstrovstva sveta v roku 1973 v Bratislave ponoril tieto podujatia do krásy kvetov. Majstrovstvá sveta boli po športovej i organizačnej stránke pre Slovensko veľmi úspešné. V roku 1966 sa na bratislavskom zimnom štadióne uskutočnil prvý pokusný ročník kvetinovej výstavy Flóra Bratislava. V roku 1968 tak prebrala štafetu výstavy Flora Olomouc Bratislava. Odvtedy usporadúvala Flóru v každý párny rok a stala jednou z najprestížnejších výstav kvetov v Európe. Vedenie mesta mu in memoriam udelilo čestné občianstvo.
Emil PAULOVIČ (scénograf, akademický maliar, herec), Leopoldov 7. 3. 1922 – Piešťany 29. 3. 2004
Akademický maliar sa narodil 7. marca 1922 v Leopoldove. Najväčšiu časť života žil a tvoril v Bratislave a Trnave, v posledných rokoch sa usadil v Piešťanoch. Viac ráz vystavoval aj vo svojom rodisku, s ktorým ho spájali úzke väzby aj vďaka svojim priateľom a bývalým kolegom z ochotníckeho divadla. V roku 1997 v Leopoldove otvorili stálu expozíciu obrazov tohto akademického maliara, ktorý venoval rodnému mestu asi 70 svojich diel s motívmi rodného mesta a jeho okolia, ale medzi obrazmi možno nájsť aj zátišia, krajinky, portréty jeho rodičov, známych Leopoldovčanov či výrazných postáv z našej kultúrnej minulosti. Obrazy sú pre plánovanú rekonštrukciu kina a galérie momentálne umiestené v depozite. Vyštudoval maľbu na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave u Martina Benku, Gustáva Mallého, Jána Mudrocha a Maxa Schurmanna (1940 – 1945). Po štúdiách sa etabloval ako scénický a kostýmový výtvarník a aj ako herec. Výrazne sa angažoval aj v úspešnom leopoldovskom ochotníckom divadelníctve. Pôsobil na scénach v Banskej Bystrici, vo Zvolene a v Trnave. Po roku 1970 viac tvoril ako slobodný umelec – maliar. Venoval sa najmä krajinomaľbe, zátišiam s kvetinami a portrétom, ktoré vystavoval na desiatkach výstav. V jeho tvorbe sú zastúpené takmer všetky žánre a techniky – krajinomaľba, pastel, akvarel, uhlík, hrudka, neskôr takisto akryl a ich kombinácia. Okrem štetca používal špachtľu. Na farbu kládol veľký dôraz – stala sa nositeľkou emocionálneho zážitku. Vedenie mesta mu ako prvému udelilo čestné občianstvo (spolu s M. Piovarčim) 21.11.1997.
Viliam KARMAŽIN (dirigent, hudobný skladateľ), Leopoldov 23. 9. 1922, ocenenie: zápis v Guinnessovej knihe rekordov
Narodil sa ako syn dozorcu priamo v trestnici. Ako mladík odišiel s rodinou do Serede a v štúdiu pokračoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Po odchode Dr. Jána Fischera zo spevokolu Zvon v Seredi r. 1942 prevzal jeho dirigentskú paličku na desiatky rokov. Popritom dirigoval 20 rokov aj spevácky zbor Zora v Galante. So zborom Zvon aktívne nacvičoval ako dirigent nepretržite po celý svoj život aj po svojej deväťdesiatke, za čo bol zaradený do slovenskej knihy rekordov a okrem rôznych ocenení získal aj zápis do Guinnessovej knihy rekordov ako najdlhšie aktívny dirigent. Vo voľnom čase sa venuje aj kompozícii komorných a zborových skladieb. K hudbe sa dostal už ako žiak školy priamo vo väznici, ktorú navštevovali deti dozorcov. V neskôr zbúranom Kostole sv. Leopolda sa naučil hrať na organe a prvé podujatie, ktoré verejne dirigoval, bola slávnosť na námestí v Leopoldove, kde už ako žiak dirigoval príležitostne zostavený žiacky zbor.
Mária KUSENDOVÁ (dramatička, spisovateľka, novinárka), Leopoldov 23. 7. 1924 – Vysoké Tatry 2. 10. 2008
Už ako študentka začala písať poviedky, črty, fejtóny i preklady z ruštiny. Publikovala v rôznych časopisoch, predovšetkým v denníku Ľud. Priatelia ju oslovovali poetickým menom Marina, preto niektoré svoje poviedky a črty uverejňovala pod pseudonymom Marina K. Po maturite pracovala v Obchodnej a priemyselnej komore v Bratislave a zároveň prispievala do novín a časopisov. Neskôr dostala pracovnú ponuku v Československom divadelnom a literárnom zastupiteľstve. Napokon podľahla magickej sile Tatier. Pracovala v rôznych hoteloch (Hviezdoslav, Grand, Fučík). Priatelila sa s Mašou Haľamovou. Popri práci intenzívne písala a publikovala, stala sa členkou redakčnej rady časopisu Tatranské noviny, spolupracovníčkou ČTK, členkou FIJET, pracovala aj pre ČsRo, ktorý vysielal jej divadelné hry, poviedky a dokumentárne pásma o Tatrách. Pôsobila ako redaktorka Podtatranských novín aj dvojmesačníka Vysoké Tatry. Debutovala stereofonickou rozhlasovou hrou Mám sa dobre. Nasledovali hry Kam presadiť starý strom a Vlastnou cestou. V roku 1984 odišla do dôchodku a tvorbe sa venovala aj naďalej.
Milan NOVÁK (národný umelec, hudobný skladateľ, klavirista, dirigent, umelecký vedúci), 12. 8. 1927, Trakovice – 18. 5. 2021, Poprad
Detstvo a mladosť prežil v Leopoldove. Jeho amatérske hudobné začiatky sú spojené s leopoldovským kostolom a hudobným životom v meste. Odborné vzdelanie získal na Hudobnej škole v Nitre a na bratislavskom Konzervatóriu. Od roku 1948 postupne pôsobil ako dirigent v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve, neskôr v Symfonickom orchestri bratislavského rozhlasu. Dlhé roky pôsobil ako umelecký vedúci Vojenského umeleckého súboru kpt. Jána Nálepku, stál pri jeho zrode a vďaka nemu sa vypracovalo na reprezentatívne teleso doma i v zahraničí. Ťažisko práce Milana Nováka bolo v kompozičnej tvorbe. Jeho tvorba obsahuje všetky hudobné žánre a žánrové formy hudobného umenia – od drobných skladieb a folklórnych úprav cez scénickú, zborovú tvorbu, piesňovú tvorbu, hudobno-tanečné scény až po scénicko-dramatické útvary. Milan Novák bol aj autorom hudby k muzikálom, početných piesní populárnej a významných dielach filmovej hudby (Štyridsaťštyri, Kapitán Dabač, Šťastie príde v nedeľu a i.). Počet titulov s jeho autorstvom sa počíta na stovky a ich záznamy nájdeme v rozhlase, televízii i na nosičoch vydavateľstva Opus. Mnohé z jeho skladieb sú uvádzané dodnes. Bol čestným občanom mesta Leopoldova. Zomrel vo veku 93 rokov 18. mája 2021 v Poprade.
Relácia Portrét TA3
Relácia Moje korene TV Folklorika
Jozef KAISER (salezián, kňaz, provinciál, prekladateľ), Leopoldov 29. 7. 1928 – Mannheim, Nemecko (Leopoldov) 6. 8. 2002
Ako 11-ročný leopoldovský chlapec z mnohopočetnej rodiny sa dostal študovať do saleziánskeho ústavu v Šaštíne, neskôr pokračoval v gymnaziálnych a pedagogických štúdiách v Trnave a v rokoch 1948 – 1950 pedagogicky pôsobil v saleziánskom konvikte v Michalovciach. Tam ho zastihlo zrušenie reholí a odsun do pracovno-technických práporov. V r. 1952 bol odsúdený za „združovanie sa proti republike“ na dva roky. Po prepustení si dokončil teologické vzdelanie a v Krakove bol r. 1965 tajne vysvätený za kňaza. Po odmäku r. 1968 sa dostal z kňazskej ilegality a vystriedal niekoľko kňazských pôsobísk. Počas celého toho obdobia sa don Kaiser venoval organizovaniu skrytej činnosti slovenských saleziánov. Na návrh spolubratov ho hlavný predstavený r. 1981 menoval za provinciála saleziánov na Slovensku a túto funkciu vykonával až do roku 1993 práve v období, keď rehoľa hľadala nové cesty vlastnej formácie. Počas svojej kňazskej i organizačnej práce neúnavne prekladal saleziánsku literatúru z nemčiny a taliančiny. V posledných rokoch života preložil viacero encyklík a exhortáciu Sv. Otca Jána Pavla II. Počas pobytu v Mannhaime sa do posledného dňa života venoval prekladu Direktória ľudovej zbožnosti a liturgie, ktoré vydala Kongregácia pre Boží kult a sviatosti vo Vatikáne. Pochovaný je v Leopoldove neďaleko od svojho brata Antona (1932 – 2010).
Miroslav SLOVÁK (letec, kaskadér), Cífer 25. 10. 1929 – Fallbrook (USA) 20. 6. 2014
Detstvo a mladosť prežil v Leopoldove, kde jeho otec mal neďaleko železničnej stanice v nájme známy hostinec U Slováka. R. 1949 nastúpil k Čs. aerolíniám ako pilot. Necelé tri týždne pred svojou emigráciou bol kapitánom lietadla, ktoré 9. marca 1953 viezlo do Moskvy na pohreb J. V. Stalina politickú špičku vtedajšieho Československa s Klementom Gottwaldom. Krátko po návrate zomrel prezident Gottwald a preverený pilot stál na čestnej stráži pri rakve s mŕtvym robotníckym prezidentom. O pár dní ako kapitán lietadla uniesol 23. marca 1953 dakotu na linke Praha – Brno. Po pristátí na letisku vo Frankfurte nad Mohanom bol Slovákovi poskytnutý politický azyl. Časť cestujúcich a lietadlo boli vrátené späť do Československa. Miro Slovák neskôr získal americké občianstvo a krátko pracoval ako pilot leteckej spoločnosti Continental Airlines a lietal s rôznymi typmi boeingov. Ako mimoriadne skúsenému pilotovi a leteckému odborníkovi mu zverili prácu osobného pilota staviteľa lietadiel zo Seattlu Billa Boeinga juniora a začal lietať aj na hydroplánoch. Roky pôsobil aj ako kaskadér a na svoje konto úspechov si pripísal aj sólový prelet Atlantického oceánu. Miro Slovák vyhral v USA dvakrát (1958 a 1966) celoštátne preteky hydroplánov a prijal ho na 45-minútový rozhovor prezident USA D. D. Eisenhower (1960).
Milan PIOVARČI (novinár, publicista, „krstný otec mesta“), Leopoldov 13. 2. 1929 – Bratislava 24. 8. 2011
PhDr. Milan Piovarči sa narodil neďaleko železničnej stanice v rodine rušňovodiča. Po absolvovaní tunajšej školy a štúdiách na klasickom gymnáziu v Hlohovci a Trnave ho r. 1948 prijali na štúdium histórie a filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a napokon sa dostal k novinárčine. Po skončení štúdia začínal ako redaktor a neskôr aj vedúci oddelenia denníka Smena (1952 – 56). Po vojenskej službe v spolupráci s martinským divadlom a herečkou Naďou Hejnou sa pokúšali priblížiť divadlo a umenie vojakom, neskôr dostal ponuku z vydavateľstva Pravda a založil časopis Odpovede na otázky (1956 – 58), ktorý sa neskôr zmenil na Journal magazín (1959 – 1971). Udalosti r. 1968 však osud časopis spečatil – napriek vysokému nákladu zanikol. Od r. 1971 pôsobil v redakcii Života ako hlavný sekretár, komentátor, zástupca šéfredaktora a napokon šéfredaktor. Asistoval pri riadení veľkej redakcie, intenzívne písal a venoval sa organizovaniu humanitných podujatí. Na pomoc vojnou zdevastovaného Vietnamu organizoval Loď Života na pomoc vzdelávania vietnamských detí (pod týmto názvom vznikla aj televízna relácia). S kolegami založil klub detí Života a babičiek Života, sledovali ich osudy a podľa možností pomáhali im. Zo Života sa nadlho stal najčítanejší slovenský časopis. Ako jeho šéfredaktor navštívil mnohé štáty, z pobytu v Arménsku s fotografom Kamilom Vyskočilom pripravili reprezentačnú publikáciu Múzeum pod šírym nebom (1976). Oceňovali ju sami Arménci, ktorí ju prostredníctvom svojich rodákov vydali aj vo Francúzsku. Reportážne cesty podnikol na Sibír, Kubu a Cyprus, do Egypta, Turecka, Sírie, Mongolska, ázijských krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Popritom nezabúdal na rodisko – bol hlasným iniciátorom a tichým završovateľom prerodu obce Leopoldov na mesto. Pomáhali mu domáci, ale aj bratislavskí Leopoldovčania, najmä Dr. Ján Fischer. Počas svojej žurnalistickej praxe mu bolo dopriate stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi: so Simonom Wiesenthalom, prenasledovateľom nacistických zločincov, s pobočníkom maršala Paulusa, veliteľa nemeckej 6. armády, ktorá vykrvácala pri Stalingrade, s Plačúcim vojakom, ako vtedy 15-ročného nemeckého chlapca z vojnovej fotografie pozná celá svet, stretol sa s pravými Sibiriakmi i so španielskou kráľovnou Sofiou v časoch, keď bol pri moci ešte diktátor Franco. Po odchode zo šéfredaktorskej pozície v týždenníku Života v rokoch 1990 – 92 pôsobil ako hlavný sekretár redakcie Expozé (neskôr Kriminal magazín Expozé). Naskytla sa mu príležitosť pôsobiť vo funkcii hovorcu Akadémie Policajného zboru SR, kde spolupracoval aj na príprave odborných publikácií. Pokračoval aj v bežnej novinárskej práci. Inicioval aj založenie časopisu Policajná teória a prax, profesijný časopis uznávaný aj v zahraničí (vo funkcii výkonného redaktora viedol prípravu 21 čísel), ako hlavný radca pôsobil na Ministerstve vnútra SR. Aktívne pôsobil v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, stal sa šéfredaktorom Ročenky odbojára, viedol stálu rubriku Na slovíčko, priatelia v Slovenskom rozhľade. Pri každej možnej príležitosti navštívil svoje rodisko. V roku 2010 vydal knižočku Častušky, ktorá predstavuje jeho zbierku drobných a už publikovaných humoresiek a žartovných veršíkov prevažne z 50. rokov. Jej pokračovaním bola útla zbierka veršovaných životných postrehov s názvom Veršovačky moje každodenné. Vyšla na sklonku autorovho života. Krátko pred svojou smrťou dokončil a rodisku daroval knižku o letcovi J. Gucmanovi Najmladší pilot pluku. Vydalo ho mesto Leopoldov (2012). Čestný občan mesta Leopoldov.
Jaroslav TARABA (sklársky dizajnér), Leopoldov 18. 1. 1932, ocenenie: Národná cena za dizajn (2009) a mnohé ďalšie
Do sklární v Lednických Rovniach prišiel pracovať ako 16-ročný roku 1948 a hneď sa prejavil ako pozoruhodný výtvarný talent, čo okamžite vycítil významný sklársky výtvarník Karol Hološka. J. Taraba pracoval ako kreslič, po štúdiu na Vyššej priemyselnej škole sklárskej a kurze kresby a maľby v Lednických Rovniach sa stal sklárskym výtvarníkom. Od r. 1956 spod jeho rúk vychádzali rozličné originálne misky, dózy, dekoratívne fľaše a poháre na akoholické či nealkoholické nápoje. S úspechom zaviedol metódu „ťahanej nôžky,“ ktorá sa využívala pri výrobe kalíškov. Pri tvorbe obnovil takmer zabudnuté pantografové vzory z 19. storočia a zmodernizoval ich. Rozvinul techniku zdobenia skla za horúca. Časť Tarabovho sklárskeho snaženia tvoria dekoratívne sklá a vitráže. Jedna z vitráží tvorí aj výzdobu Kostola sv. Michala v Lednických Rovniach. Miláno, Moskva, Kyjev, Mníchov – aj v týchto metropolách J. Taraba vystavoval svoje práce. Zlatú medailu dostal na výstave Brno ´75. Na medzinárodnej výstave EXEMPLA ´72 v Mníchove získal striebornú medailu a roku 1973 v Jablonci tri medaily. Roku 1992 vedúci výtvarník a dizajnér odišiel do dôchodku. Tvoriť však neprestal. Roku 2009 porota udelila národnú cenu za dizajn práve Jaroslavovi Tarabovi. V odôvodnení ceny sa píše, že Jaroslav Taraba sa „rozhodujúcou mierou zaslúžil o etablovanie skla ako svojbytnej oblasti dizajnu a svojou dlhoročnou novátorskou tvorbou prispel k vynikajúcej kvalite a povesti rovnianskeho skla vo svete.“
Marián MARCINKA (architekt), Leopoldov 18. 5. 1932, ocenenie: Cena Emila Belluša 2005
Ing. Arch. Marián Marcinka v r. 1951 - 1957 študoval na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave odbor architektúra a stavba miest. Prezídium Spolku architektov Slovenska rozhodlo o udelení Ceny Emila Belluša (2005) za M. Marcinkovi za jeho celoživotné dielo v oblasti architektúry. Venoval sa navrhovaniu školských stavieb, stavieb pre vedu a výskum a na kultúrne stavby vrátane rekonštrukcie a obnovy pamiatkových budov. Projektoval viaceré školy (Harichovce, Bošáca, Jur nad Hronom, Holice, Súľov), z ktorých najznámejší je projekt ZŠ v Bratislave-Prievoze (1957 – 61) a táto budova je podnes vnímaná ako reprezentatívne dielo slovenskej architektúry 60. rokov 20. storočia. Skúsenosti zúročil pri zakladaní Ústavu pre vývoj a projektovanie školských a kultúrnych stavieb, v ktorom pôsobil aj ako jeho riaditeľ. Tu spracoval koncepciu pre projektovanie vysokoškolských domovov a vysokých škôl v Československu. Na základe víťazstva v súťaži (1967) vypracoval riešenie rekonštrukcie a dostavby areálu SAV v Bratislave na Patrónke. Je autorom budovy Ústredia správy areálu SAV (Ústav experimentálnej chirurgie, Virologického ústavu ČSAV a ďalších budov v areáli, vypracoval štúdie ďalších jeho ústavov). Realizoval Kultúrno-spoločenské stredisko pre Vysoké Tatry v Starom Smokovci a spracoval rad návrhov a štúdií iných zariadení (štúdia Domu kultúry v Poprade). Od r. 1993 pracoval vo svojom súkromnom architektonickom a projektovom ateliéri. Toto obdobie charakterizujú práce na projektoch obnovy Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, obnova a rekonštrukcia Grassalkovichovho paláca v Bratislave na stále sídlo prezidenta republiky a riadenie projektov obnovy barokovej záhrady pri prezidentskom paláci (1999).
Kamila STRELKA-KANKOVÁ (spisovateľka), Leopoldov 12. 8. 1933
Kamila Kay Strelka-Kanková, autorka kníh Letenka do raja, Letenka do sveta, Letenka do minulosti a Letenka do Bratislavy je slovenskou a americkou štátnou občiankou. Dlhé roky žila v Kanade, v Amerike a na Slovensku. Slovenskej verejnosti však nie je neznáma. Pred emigráciou pracovala v slovenskom rozhlase v redakcii humoru a satiry. Starší poslucháči si isto pamätajú na jej relácie – kabarety, estrády a najmä na nedeľnú Panorámu. Hosťami jej nedeľného programu Panoráma boli vždy zaujímavé osobnosti našej kultúry: Mikuláš Huba, jeho manželka Mária Kišoňová-Hubová, Karol Machata, Janka Guzová, Gejza Dusík, Ladislav Chudík a ďalší. Bola populárna, o čom svedčí aj skutočnosť, že Andrej Lieskovský, autor mnohých slovenských hitov, na jej počesť zložil populárnu pieseň Kamila. K popularite piesne prispel aj jej interpret Zdeněk Sychra, neskôr aj Karol Duchoň. Jej prácu preťal august 1968, keď s manželom odišla žiť a pracovať do zahraničia. Žila v Rakúsku, neskôr v Kanade a napokon sa usadila v USA. Z vlasti si odniesla túžbu po slobode, po plnohodnotnom aktívnom živote, odvahu, húževnatosť a osobitný zmysel pre humor. Sugestívny rozprávačský talent autorky je navyše ozvláštnený osobitým humorom a aj sebairóniou. Leopoldov navštívila r. 2010 a s Leopoldovčanmi debatovala o svojom živote a knihách.
Marián KLČO (občiansky aktivista, publicista), Leopoldov 9. 5. 1934 – 28. 5. 2007
V roku 1954 absolvoval Obchodnú akadémiu v Trnave. Hoci svojím zamestnaním nebol žurnalista, žurnalistike a občianskemu aktivizmu sa venoval popri svojej občianskej práci. Jeho posledné zamestnanie bolo v Elektrárňach Bohunice, kde pracoval ako ekonóm. Zaujímal sa najmä o kultúru a šport. Patril medzi nadšencov, ktorí sa rozhodli vydávať v meste športový spravodaj. Počas práce v elektrárňach viedol časopis Atóm mieru. Počas mnohoročného dopisovateľského pôsobenia v časopise Leopoldov písal najmä o dejinách kultúry a športu v meste – z tejto oblasti odpublikoval niekoľko cenných a rozsiahlych seriálov, čím pomohol vyplniť biele miesta v novších dejinách športu, úspešného ochotníckeho divadelníctva, hudby a spoločenského života v Leopoldove.
Tibor ĎURÁK (antikvár, milovník umenia, publicista), Horné Trhovište 1. 4. 1939 – Leopoldov 10. 7. 2011
Vysokoškolské vzdelanie chemického zamerania získal v Bratislave a v roku 1963 prijal ponuku pracovať v závode Slovlik Leopoldov, kde pracoval na oddelení výskumu a naposledy pôsobil ako vedúci odboru vodného hospodárstva. Aktívne spolupracoval aj s biochemicky zameranými vysokoškolskými pracoviskami. V Leopoldove už zostal do konca svojho života. Ako hudobník, milovník heligóniek a kníh si na začiatku 90. rokov prenajal od štátneho podniku Slovenská kniha malé kníhkupectvo v centre Leopoldova. Po krátkom čase sa presťahoval do budovy železničnej stanice v Leopoldove, kde vznikol jeho antikvariát U prednostu. Po pár rokoch sa jeho zbierka kníh, obrazov a heligóniek rozrástla do veľkých rozmerov. V posledných rokoch jeho antikvariát Europik sídlil v bývalom Uzlovom klube železničiarov oproti leopoldovskej železničnej stanici, kde zažíval svoje zlaté obdobie. Zastavili sa tam Ladislav Ťažký, Pavel Dvořák, Jozef Banáš, Stanislav Štepka, pedagóg a autor skladieb pre akordeón Raymund Kákoni, speváčka Jana Kocianová a i. Navštívili ho aj traja prezidenti (Michal Kováč, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič). Ing. Ďurák je autorom podujatia Vráťme Slovensku harmoniku, ktoré je zároveň leopoldovskou prehliadkou ľudových hudobníkov v hre na rôznych druhoch akordeónov a heligóniek. Je aj autorom monografie o kúpeľnej obci Smrdáky.
Ivan SZABÓ (spisovateľ, redaktor, maliar), Leopoldov 9. 7. 1939, ocenenie: laureát česko-slovenskej Ceny E. E. Kischa a laureát Ceny Vojtecha Zamarovského
PhDr. Ivan Szabó patrí k významným slovenským autorom literatúry faktu, o čom svedčí aj to, že je laureát česko-slovenskej Ceny E. E. Kischa za rok 2005 a laureát Ceny Vojtecha Zamarovského, ktorú dostal rok nato za trvalý prínos do slovenskej literatúry faktu. Vyštudoval nitriansku pedagogickú fakultu (aprobácia slovenský jazyk a literatúra – dejepis – výtvarná výchova), no čoskoro po skončení vysokej školy sa stal novinárom. Pracoval v redakcii časopisu Kamarát, 20 rokov strávil v týždenníku pre rodinu Život, hoci si „odskočil redaktorčiť“ do Stopu či Profi-auta. V redakciách vystriedal viacero funkcií od reportéra, cez zástupcu šéfredaktora až po šéfredaktora. Od roku 2000 sa naplno sa venuje literárnej tvorbe a publicistike. Písal verše i prózu, no práca redaktora ho priviedla k písaniu literatúry faktu. Jeho tvorbu možno rozdeliť na dve časti. V jednej sa venuje mládeži, v druhej píše pre dospelú populáciu. Jeho knižným debutom bol cestopis Sibírska mozaika. Venoval sa dejinám motorizmu, ktoré spracoval v knižkách Svet na pneumatikách, Zabudnuté volanty a V zajatí rýchlych kolies. Zaujímavou knihou sú Vzácne návštevy Bratislavy, ktorú napísal s Ladislavom Švihranom. Písal aj krimipríbehy, ktoré vyšli v knihách Pasca na sobášneho podvodníka, Osem poschodí k smrti, Keď prehovorí mŕtvy (spoluautor T. Michal), Hriechy v kočikárni. Pre mládež napísal knihy Slávni piloti, konštruktéri a kozmonauti, Bosý pilot a Slovenské strašidlá od A po Ž a najnovšou knihou v tejto oblasti sú Rozprávky na kolesách. Ivan Szabó používal aj viaceré pseudonymy, niektoré z nich odkazujú na jeho rodné Mestečko (Ivan Trolaský, Mestečan, Poldovský, Krajčír, Divan a pod.). „Žurnalistika ma naučila úcte k faktom,“ je jeho autorské krédo. Medzi jeho najnovšie diela patrí napríklad knižka Prešporsko-bratislavské historky a rodisku venoval spomienkovú publikáciu Žaby na Trolaskoch (2015). Je čestným občanom mesta Leopoldova. Ako výtvarníkovi mu učarovali Vysoké tatry a Liptov, no niekoľko jeho výtvarných prác bolo motivovaných aj Leopoldovom. Vystavoval viac ráz aj vo svojom rodisku.
Dušan KABÁT (futbalový reprezentant), Sereď 20. 8. 1944
Ako trojročný sa Dušan Kabát presťahoval s rodičmi do Leopoldova a tu sa začala aj jeho futbalová kariéra pod vedením trénera Ladislava Zverinu (zaoberal sa aj amatérskou fotografiou; † 2009). Spolu s Dušanom Tittlom tvorili obávanú dvojicu už v žiackom družstve. V r. 1957 – 1959 reprezentoval futbalový oddiel Slovan Piešťany a neskôr sa zdokonaľoval v Trnave u trénera Malatinského. Vynikal rýchlosťou, razanciou a spolu s Jozefom Adamcom tvorili ľavú stranu Spartaka. V juniorských majstrovstvách reprezentoval ČSSR štyrikrát, ligovým debutom sa predstavil ako 17-ročný. V rokoch 1959 – 63 reprezentoval Spartak Trnava, ďalšie dva roky Duklu Prahu a napokon do roku 1977 zasa Spartak. Odohral 298 ligových stretnutí, strelil 56 gólov, ČSSR reprezentoval 24 ráz (1965 – 1973), vsietil dva góly, ale pričinil sa o ďalšie góly iných strelcov (prvý raz ČSSR reprezentoval v Turecku r. 1965 a tam aj dal prvý reprezentačný gól). Po ukončení aktívnej kariéry ešte niekoľko rokov pôsobil ako tréner.
Marta HLUŠÍKOVÁ (spisovateľka), Leopoldov 9. 10. 1952
Narodila sa v Leopoldove, detstvo a mladosť prežila v Trenčíne. V r. 1976 vyštudovala latinčinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pracovala ako redaktorka v Archeologickom ústave SAV v Nitre, neskôr ako stredoškolská učiteľka v Banskej Štiavnici a Rimavskej Sobote. Publicistike sa pravidelne venovala v Trenčianskych novinách, ale publikovala aj v iných periodikách. Od roku 1989 publikovala tvorbu pre deti v časopisoch Zornička, Včielka, Slniečko, Mamatatajojo, Fifík, Maxík, Zvonček, Slnečnica a Adamko. Od roku 1996 autorsky spolupracuje so Slovenským rozhlasom (Obrázkové rozprávky, Dedova indiánska osada, Kde pavúky tkajú cukrovú vatu, vysielania pre predškolákov, poviedky pre dospelých). Je spoluautorka siedmich kníh pre deti (poviedkové výbery Poletíme za dúhou 2, Anjelik vo vysokej tráve, Trapoška, Izba snov, Všetky pekné baby sú blondínky, Adela, neopováž sa!, Ako si vychovať brata). Napísala básnické zbierky Kamene, Rok červených moruší, Lúky tancujú koreňmi tráv, zbierky krátkych próz Záhrady, Slovníka latinských citátov a Latinsko-slovenského slovníka. Pred deti napísala Malú encyklopédiu antickej kultúry pre deti, dielka Kde pavúky tkajú cukrovú vatu a Neznášam, keď ma bijú po hlave. V ostatnom čase jej pre deti vyšli Bublinkové rozprávky a knižka Čo baby nedokážu, ktorá bola ocenená ako najkrajšia detská kniha jesene 2011.
OCENENIA UDELENÉ MESTOM LEOPOLDOV
Mesto Leopoldov od roku 1997 udeľuje ocenenia obyvateľom a priateľom Leopoldova, ktorí sa zaslúžili o jeho rozvoj či reprezentáciu alebo dosiahli v rôznych oblastiach mimoriadne výsledky.
Cena mesta Leopoldov a Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Leopoldov sú ocenenia, ktoré možno udeliť jednotlivcom alebo kolektívom za vynikajúce tvorivé výkony, významné výsledky a mimoriadne zásluhy vo vedeckej, technickej, kultúrnej, umeleckej, športovej, publicistickej či verejnoprospešnej činnosti. O udelení ceny rozhoduje mestské zastupiteľstvo na návrh Leopoldovčanov, poslancov či primátorky/primátora mesta. Cena je určená pre osobnosti, ktoré sa svojou prácou či celoživotným pôsobením osobitne zaslúžili o dobré meno Leopoldova doma či v zahraničí.
Čestné občianstvo mesta Leopoldov môže mestské zastupiteľstvo udeliť fyzickým osobám, ktoré sa obzvlášť významným spôsobom zaslúžili o rozvoj nášho mesta, podieľali sa na rozvoji priateľstva medzi obcami, mestami, regiónmi, národmi alebo obohatili ľudské poznanie vynikajúcimi výkonmi. Získať ho môžu aj občania bez trvalého pobytu v Leopoldove či cudzí štátni príslušníci a v odôvodnených prípadoch môže byť udelené in memoriam.
rok 1997
Čestné občianstvo mesta Leopoldov: PhDr. Milan Piovarči, Emil Paulovič, akad. maliar.
rok 2001
Cena mesta Leopoldov: PhDr. Roland Osvald
rok 2002
Cena mesta Leopoldov: Jozef Foltán, Štefan Polačik, Ján Adamus, Karol Dančo.
rok 2004
Cena mesta Leopoldov: Helena Klčová, Mária Rihová, Ing. Tibor Ďurák.
Čestné občianstvo mesta Leopoldov in memoriam: PhDr. Oto Kollárik, MUDr. Dimitrij Stankevič, Karol Jančár.
rok 2005
Cena mesta Leopoldov: Ivan Szabó.
rok 2006
Cena mesta Leopoldov: Vincent Jurík, Dr. Benjamín Masaryk, Kolektív družstva starších žiakov Lokomotíva Leopoldov (Martin Štefunko, Tomáš Ščasný, Patrik Nemec, Tomáš Kolóny, Tomáš Horváth, Marek Gažo, Michal Zachar, René Paloncy, Jana Vojteková, Róbert Ješko, Patrik Vančo, Roman Kavuliak, Tomáš Kopun, Michal Juran, Denis Ajpek, Marian Kolony, Miloš Zachar, Martin Poláček, Matúš Kopun, Martin Kollár, Mgr. Róbert Halada – tréner, Milan Brodek – predseda klubu, Ing. Marián Ajpek, Peter Ščasný, Juraj Bachňák).
Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Leopoldov: Mgr. Viera Brešťanská, Monika Tačovská, Mgr. Oľga Galčíková.
rok 2008
Čestné občianstvo mesta Leopoldov in memoriam: Ing. Emil Skákala.
Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Leopoldov: Mgr. Anežka Benková, František Chovan.
rok 2010
Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Leopoldov: Ctibor Valko.
rok 2011
Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Leopoldov: MUDr. Ján Žáček.
rok 2012
Cena mesta Leopoldov: Viliam Karmažin.
Čestné občianstvo mesta Leopoldov: Milan Novák
rok 2018
Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Leopoldov: Michal Adamkovič.