Pietna spomienka na výročie ukončenia 2. svetovej vojny - príhovor

Pripomíname si pamiatku tých, ktorí bojovali v 2. svetovej vojne aj prostredníctvom príhovoru profesora Juraja Hladkého počas pietnej spomienky 10. 5. 2026.

Vážení spoluobčania,

desaťročia nám bolo vzdialené slovo vojna. Sledovali sme ju spracovanú vo filmoch, počúvali sme o nej z rozhlasu, sledovali sme vojenské konflikty v televízii a bolo nám ľúto toho, čo vidíme. Vojna však bola od nás ďaleko, aj preto sme ju vnímali hoci s rozhorčením, predsa len vzdialene a neosobne.

Aj druhá svetová vojna, ktorej koniec si v Leopoldove symbolicky pripomíname dnes, bola našim generáciám vzdialená. A každým rokom vzdialenejšia. Vytrácali sa svedkovia, preživší, všetci tí poznačení blízkymi i vzdialenými bojmi, tí, čo mohli svedčiť o jej devastačnej sile. Pritom zahynulo v nej 45 až 60 miliónov ľudí. Nielen na bojiskách, ale možno s ešte s väčším utrpením v koncentračných táboroch či v dôsledku samotného faktu, že vojnu vždy sprevádza každodenné riziko smrti.

V Leopoldove si každý rok pripomíname koniec svetovej vojny tu, pri pamätníku Jarolíma Gucmana, príslušníka 1. čs. zmiešanej leteckej divízie. Mladého muža, ktorý vedel, že bude brániť svoju napadnutú vlasť. Jeho nasadenie v bojoch ako najmladšieho pilota pluku nakoniec skončilo tragicky, pár dní pred ukončením vojny pri vojenskej akcii v bojoch o Ostravu zahynul. Mal vtedy 23 rokov.

Aj dnes vo svete tlie alebo horí viacero vojenských konfliktov. Síce relatívne ďaleko, predsa len blízko a jej dôsledky cítime tiež. Našťastie, nie na svojich životoch, nie na svojich rodinách. Tieto vojny prinášajú mnoho paradoxov, ba pri jednej z nich sa niektorí pýtajú, prečo sa napadnutí vlastne bránia. Prečo? Nuž prečo a načo teda na konci druhej svetovej vojny zahynul Jarolím Gucman? Prečo a načo teda vypuklo SNP?

Vojnu nepochopíme, vrátane tej informačnej a postojovej, a neporozumieme ničomu politickému, čo vojny sprevádza. Zbytočne sa staviame do rolí analytikov.

Pokloňme sa pamiatke tých, čo bojovali proti nacistickému Nemecku alebo ich životy poznačila jeho hrôzovláda. Pokloňme sa nevinným obetiam akejkoľvek vojny. Neverme, že príčinou vojny je mier, že príčinou zla je chcenie dobra.

Verme však, že konflikty, ktoré ľudí na celom svete ohrozujú, sa čo najskôr skončia, a dúfajme, že vyspelá spoločnosť, za akú sa máme, sa jej konečne naučí predchádzať – slovom, ale hlavne postojom.

A jeden z nich od roku 2014 tlie a tri roky horí na východ od nás, na Ukrajine. Táto vojna rozdelila svet a polarizuje aj našu spoločnosť. A smutné až hanebné je to, že predsa s ňou je u nás narábané ako s politickým artiklom.

Nikto dnes nevie predvídať, ako sa bude vyvíjať a kam ďaleko zájde. Vieme však, že už v nej vznikli desaťtisíce pomníkov a po jej skončení vznikne veľa pamätníkov. Podobných tomu nášmu. Lebo na začiatku každej vojny je jasné, že utrpenie sa nedotkne vodcov, ale obyčajných ľudí, obetí. A hlavne práve tých, čo bojujú proti agresorom alebo žijú v napadnutej krajine.

Pokloňme sa pamiatke tých, čo bojovali proti nacistickému Nemecku alebo trpeli jeho hrôzovládou. Pokloňme sa nevinným obetiam akejkoľvek vojny. Neverme, že príčinou vojny je mier, že príčinou zla je chcenie dobra. Verme, že konflikty, ktoré ľudí na celom svete ohrozujú, sa čo najskôr skončia, a dúfajme, že vyspelá spoločnosť, za akú sa máme, sa jej konečne naučí predchádzať – zbraňou, slovom i postojom.

Kým doteraz sme stretnutia pripomínajúce koniec 2. svetovej vojny vnímali ako sterilný a formálny dejinný prežitok, ukazuje sa, že v európskych súvislostiach, ale aj v tých našich, slovenských, sa začínajú nepovšimnuto objavovať motívy, ktoré boli živé pred 80 rokmi a jasne sa dajú označiť ako inklinujúce k ultranacionalizmu. A od neho, ako vieme, nie je ďaleko k rehabilitácii fašizmu, nacizmu a všeobecného holokaustu... Aj niektorí naši politici propagandisticky skrývajúci sa za obavu nad osudmi Slovenska a Slovákov prezentujú svoju otvorenú netoleranciu, ba aj nenávisť, chuť niekoho pokoriť, kopnúť si, zničiť. Koho? Hocikoho..., pretože žiadna ideológia postavená na zle a nenávisti nemá žiadne kritériá. Požiera všetkých a všetko naokolo, pretože neuznáva človeka a jeho osobitosť... Napokon, sami sme prirýchlo zabudli, že aj Slovania, a teda aj Slováci, boli v očiach Hitlera nehodnou rasou, odsúdenou najskôr na zotročenie a nakoniec na likvidáciu. A takto niektorí Slováci vnímajú iných, ba aj tých svojich. A ak sme si to nevšimli, nie je to len preto, že ich prekryli iné kauzy a prešľapy vládnucich politikov, ale aj preto, že hrubá sila sa sofistikuje a zjemňuje. Na jej podstate sa však nemení nič. Keď zosilnie, bude ešte radikálnejšia. Dejiny sa totiž opakujú...

Nezamieňajmi si preto prirodzený patriotizmus za nacionalizmus. Čoraz viac indikátorov nás otvorenejšie nabáda na to, aby sme nechápali ako prirodzené naše zvykanie si na polarizovanie spoločnosti tými, ktorí najčastejšie ani nepoznajú základné dejinné peripetie svojho národa, ba ani princípy jeho jazyka, pritom sami národ delia na „skutočných, roduverných Slovákov“ a tých, čo národu škodia alebo sú mi na hanbu... Je to vyprázdnená, v samej podstate balastom a zlobou naplnená rétorika, ktorá prináša len nenávisť. Ak si ju nebudeme všímať, lebo zatiaľ sa to nás naoko netýka, po nej môže prísť už len jedno veľké zdesenie z toho, že sme dovolili histórii zopakovať sa. Aj tí, čo prežili druhý aj tretí odboj, teda odboj proti nacizmu, fašizmu a komunizmu, dnes varujú, že Európou i Slovenskom sa opäť zákerne a nepovšimnuto šíri hnedý mor.

O malú chvíľu si pripomenieme o pár metrov ďalej Deň matiek. Dovoľte mi preto ospravedlniť sa najmä všetkým tým mamám, ktorých život sa skončil v koncentračných táboroch – boli medzi nimi aj obyvateľky nášho regiónu a možno aj nášho mesta, ďalej všetkým mamám, ktorým deti násilne vzala zákerná ideológia, ale aj tým mamám, ktorých deti ju prežili a mali by tu dnes svojou skúsenosťou svedčiť. O tom, aký bol nacionalizmus a nacizmus, o tom, ako Slovenský štát pristupoval naozaj ku všetkým svojim občanom, o tom, koľko zmrzačených životov po sebe nechal, i o tom, aké boli osudy jeho obyvateľov po štátom organizovanom vyvezení desiatok tisícov ľudí, nielen židov, ale napríklad aj Čechov, za jeho hranice, často do koncentračných táborov, aj o tom, aký bol život tých, čo v nich boli utýraní, a tých, čo sa z nich vrátili.

Vám všetkým: česť vašej pamiatke, a nám: kriticky si všímajme posolstvá novodobých politikov, sledujme ich činy a ich motívy, buďme diskurzívnymi a predvídavými občanmi a voličmi.

prof. PhDr. Juraj Hladký, PhD.